Antikrist – fenomén dávnych dní prežívajúci generácie rovnako ako jeho pôvodca. Silný symbol istého antipólu, ktorý bol mnohokrát mediátorom rôznych ideových tokov v rôznych kultúrach, formách a časoch. Jeho súčasnú extrémnu hudobnú formu sa snažia svojou novinkou vyobraziť dnes už pomerne známi britskí experimentátori AKERCOCKE. „Antichrist“ je koncept s ambíciou stať sa osobitým zjavom na metalovej scéne.
Túto osobitosť mu vtláčajú sami tvorcovia svojím charakteristickým a nezameniteľným prístupom k svojej hudobnej tvorbe. Dalo by sa hneď na úvod povedať, že sa jedná o monotematické koncepčné rozpracovanie toho, čo bolo prezentované na „Words That Go Unspoken, Deeds That Go Undone“, teda rozpracovanie pôsobivej fúzie extrémneho death/blacku s experimentálnymi dotykmi rockovejších a psychedelických častí, postavenej na ich kontraste. Moderná podoba Antikrista si však z tohto konceptu rozhodne vyžaduje skôr ten extrémny prístup a ten môžme na prezentovanej novinke postrehnúť oproti minulosti viac. Iné ideové posolstvo nám prináša iný posol.
Zbesilý hudobný atak sa tak vo svojej plnosti ukáže hneď po hrozivom intre. Briti v úvodnej „Summon The Antichrist" predvádzajú svoju typickú jazdu v ultrarýchlom tempe s neartikulovaným vokálom, množstvom bleskových melodických výpadov i typickým pohladzujúcim partom s precíteným melodickým spevom. Samozrejme to celé je ponukáné v osobitom zvukovom háve. Počiatkom tohto odstavca by sa dala určite popísať značná časť albumu, no určite by to nebol ten najpozítivnejší rezultát. A ako inak, občas trocha sterilnú beztvarosť remeselne určite kvalitných extrémnych rúbaníc s občasnou koketériou s jednoduchým deathom (napr. „The Dark Inside“) zachraňujú a nad priemer vyzdvihujú až experimentálne miesta, prípadne podarené sóla (záver „My Apterous Angel“). To sa v plnej kráse ukáže hneď v trojke „Axiom“ s fantastickým akusticko-vyklepaným úvodom, alebo v mojom osobnom vrchole albumu v podobe zlovestnej a beznádejnej skoro inštrumentálky „The Promise“, ktorá posúva hranice atmosféry hlboko do priepasti temnoty očí apokalyptického Antikrista. Obdobne výbornými momentami je pretkaná celá stopáž a až na spomínaný závan technického chladu sa jedná o veľmi podarené dielo.
V priamej konfrontácii s „Words That Go Unspoken, Deeds That Go Undone“ síce „Antichrist“ nevyhráva, no po zhodnotení celého konceptu môžem hodnotiť s kľudným srdcom vysoko.
I believe that when I die, I shall rot...